Môj príbeh na cvicte.sk

Dnes vyšiel článok o mne a mojom príbehu, ako som sa dostala k masážam a dotykovej terapii na portáli www.cvicte.sk s názvom "Vďaka ukrutným bolestiam dnes pomáha ľuďom."

Pekné čítanie prajem.

Vďaka ukrutným bolestiam dnes pomáha ľuďom

Všetko sa začalo zhruba v šiestom mesiaci tehotenstva, keď Silviu boleli kĺby. Bolesť pripisovala rozťahovaniu sa panvy a rastúcemu bábätku. Lenže postupne prišli problémy s udržaním rovnováhy a bolesti sa stupňovali natoľko, že Silvia mala problém urobiť krok. Neraz odkladala potrebu ísť na toaletu, lebo aj tých niekoľko krokov ju vyčerpávalo a neznesiteľne bolelo. Postupne navštívila niekoľko lekárov a absolvovala vyšetrenie magnetickou rezonanciou. Lekári zistili, že má sploštené platničky v krížovej oblasti, za čo je zrejme zodpovedné väčšie dieťa v jej lone. Tvrdili, že keď porodí, bolesti ustúpia. Silvia si teda zaobstarala barlu, ktorá jej uľahčovala pohyb a doma sa pohybovala na kancelárskej stoličke s kolieskami. Rozhodla sa vydržať, veď, napokon, nemala na výber. Bolo však ťažké žiť s veľkými bolesťami, kvôli ktorým nemohla budúca mamička ani spať. „Vtedy som sa modlila, nech ide čas rýchlejšie. Pomáhali mi rodičia. Veľa nocí sme s mamou prebdeli a rozprávali sa. Keď sa na to spätne pozriem, malo to svoje čaro. Boli sme si vtedy veľmi blízke,“ spomína Silvia.

V nemocnici si myslela, že svoje dieťa nikdy neuvidí

Nakoniec sa kvôli veľkému fyzickému utrpeniu dostala Silvia do nemocnice, kde jej podávali analgetiká. Zo začiatku zaberali dobre, no neskôr bolesť prehlušila aj lieky proti bolesti. V deň pôrodu si Silvia siahla na fyzické i psychické dno. Zavolala mame a rozlúčila sa s ňou, lebo bola presvedčená, že svoje vytúžené dieťa už neuvidí. „Vtedy som si povedala, že aj keď tu nebudem ja, dieťa lásku dostane. To je to najdôležitejšie. V tej chvíli som celú situáciu ,pustila᾿ a prišiel neuveriteľný pokoj, bolesť odznela. Necítila som strach a ani obavy. Mala som pocit, že všetko je v najlepšom poriadku,“ spomína Silvia, ktorá v ten deň porodila sekciou. Celá situácia pred pôrodom ju veľmi vyčerpala, jej energia bola takmer na nule. Najhoršie však bolo to, že bolesť zostala, dokonca sa zhoršila.

Zdroj foto: Silvia Lidajová

„Veď si nejako pomôž, aby si už netrpela...“

Silviin syn sa narodil s hmotnosťou 2,3 kg, čiže všetkým bolo jasné, že nebol príčinou ukrutných bolestí. Nasledovali teda ďalšie návštevy neurológov, ktorí to vo väčšine prípadov riešili obstrekmi. Po príchode domov Silvia bojovala, ako sa dalo, pretože zodpovednosť za synčeka nepustila. Našťastie jej pomáhali rodičia i svokrovci. A práve z úst Silviinej mamy zaznela veta: „Veď si nejako pomôž, aby si už netrpela...“ Vtedy nastal zlom a čerstvá mamička sa rozhodla hľadať alternatívnu pomoc, keďže jej dovtedy nepomohlo sedem neurológov. Nakoniec sa dostala k panej, ktorá má dar od Boha, a napráva chrbticu. Silvia neváhala, navštívila ju a čoskoro pocítila úľavu.

Zdroj foto: Silvia Lidajová

Od fyzioterapeutky bol len krôčik k masérskemu kurzu

Po návšteve „naprávačky“ chrbtice začala Silvia poctivo cvičiť pod vedením fyzioterapeutky, ktorá jej povedala, že ako jediné v jej tele fungujú žuvacie svaly :). Každý deň teda odcvičila hodinu a pol, aby si svaly spevnila. Za 9 mesiacov poctivého cvičenia sa dostala do stavu, v akom bola predtým. „Som jej vďačná za cviky, ktoré ma naučila. Učím ich aj svojich klientov, napríklad keď sa ráno zobudia a majú bolesť v krížoch. Ja ich cvičím dodnes. Mám svoju zostavu, ktorú robím. Je to pre mňa rituál,“ hovorí Silvia.

Silviin zdravotný stav sa teda pomaličky vrátil do normálu. Popri starostlivosti o dieťatko a pravidelnom cvičení sa však v jej vnútri stále ozývala intenzívna potreba pomáhať druhým ľuďom. „Všetko je podľa mňa riadené vyššou mocou, a keď mal syn zhruba rok, našla som na internete informáciu o kurze, ktorý bol zameraný na uvoľňovanie krčnej a hrudnej chrbtice,“ hovorí Silvia. Napriek tomu, že nespĺňala vstupné predpoklady na absolvovanie kurzu, vydobyla si, aby sa ho mohla zúčastniť. Tak sa ocitla v kruhu takmer profesionálnych masérov. „Dvaja z nich mi vtedy povedali, že mám na masírovanie ruky a aj dobrý prístup ku klientom. Vraj ide zo mňa pokoj a mala by som byť masérka,“ spomína Silvia, ktorá sa napokon rozhodla absolvovať aj základný masérsky kurz v Piešťanoch a potom postupne začala s masírovaním. Pochopila nielen to, čo sa dialo v jej tele, ale neľahké obdobie ju nasmerovalo presne tam, kde má byť. 

Zdroj foto: Silvia Lidajová